100 Míľ Krajom Malých Karpát Jeden je jedným z najťažších ultratrailov, aké môžete v našich končinách zažiť. Len 26 mužov a žien našlo odvahu postaviť sa na štart, medzi nimi aj Peter Matej bežiaci vo farbách EMARKu.
207-kilometrovú trasu s prevýšením 7500 metrov zdolal v čase 31:11:59, čo je o takmer hodinu a pol rýchlejšie ako čas minuloročného víťaza. Z tým tohtoročným zaostal len 22 minút. Keď zoberieme do úvahy, že posledný bežec dobehol do cieľa 20 hodín po Petrovi, je to naozaj minimálny rozdiel. Dokonca, ako ukázali Petrove bežecké dáta, v poslednom meranom úseku stiahol náskok prvého o polovicu. Dá sa predpokladať, že ak by trať mala o pár kilometrov viac, Peter by určite vyhral. Úspešný bežec sa s nami podelil o svoje dojmy a zážitky z najťažšieho behu jeho života.
Na úvod jednoduchá otázka – ako sa ti bežalo?
Vybehol som opatrne, po prvom kilometri som začal zaostávať za čelom. Váhal som a premýšľal, či sa radšej nedržať vpredu a ustrážiť si prípadný odskok od prvých. Nakoniec som tomuto pokušeniu odolal a vrátil sa k môjmu pôvodnému cieľu – odbehnúť čo najviac. Najlepšie až do cieľa. Ešte na prvom úseku som postupne predbehol mojím tempom zopár spolubežcov a na prvej občerstvovačke dobehol tretí spolu s dvomi bežcami, ktorí trochu zablúdili. Od 20teho po 104tý kilometer sa mi bežalo výborne, potom som mal asi 35 kilometrov krízu. Tu som vážne premýšľal či budem pokračovať ďalej alebo nie. Potom sa mi aj napriek hnačke vrátila chuť behať a vydržala mi až do cieľa.
Čo si na svojom výkone ceníš najviac?
Mám z toho veľkú radosť a silné emócie. Za najväčší úspech považujem to, že som tie preteky vôbec dokončil. Druhé miesto a čas o hodinu dvadsať rýchlejší ako minuloročný víťaz je len čerešničkou na torte.
Zdá sa teda, že taktika, ktorú si zvolil fungovala perfektne…
Najlepšie na mojej taktike bolo, že som od začiatku nebol pod tlakom. Pred dvomi týždňami som si pri tréningovom behu do Komárna presilil pravú píšťalu a ešte štyri dni pred behom uvažoval, či vôbec pôjdem. Bežecký batoh som mal zbalený tak, že kdekoľvek skončím, môžem zísť na najbližší spoj a odcestovať domov. Takže som nastupoval do behu ako do tréningu s cieľom odbehnúť, čo naviac. Nad umiestnením som veľmi neuvažoval. To mi pomohlo udržať si v úvode príjemné tempo a neprekysliť svaly. Tie potom fungovali bez zbytočnej bolesti až do konca.
Čo bolo hlavným faktorom tvojho úspechu?
Nastúpenie na štart bez tlaku pretekania, pokojný úvod či pravidelná hydratácia. A hlavne dobrá tréningová príprava na beh a bežecký sparing partner Ondrej Javorka, ktorý bol na telefóne celý deň a aj počas druhej celej noci. Ondrej ma pravidelne informoval o časoch ostatných bežcov na jednotlivých meraných úsekoch a povzbudzoval.
Poslednú noc si stiahol náskok vedúceho pretekára o polovicu. Bol to útok na víťazstvo?
Skôr to bolo o udržaní si dostatočného odstupu od tretieho bežca a chuť mať to čím skôr za sebou. Od Smoleníc, čo bolo zhruba 70 km pred cieľom vypadla online časomiera a informácie o treťom bežcovi som dostal až asi 15 km pred cieľom. Naviac sa mi vôbec nechcelo spať a bežalo sa fajn.
A čo analytika a dáta? Čo všetko si priebežne sledoval a vyhodnocoval
Od úvodu som si neustále sledoval tempo v minútach na kilometer a občas aj srdcové „tepy“. Najmä v stúpaniach. Neskôr som sledoval aj hodiny a počítal, za koľko bude konečne svetlo. Pri väčších stúpaniach som občas pozrel na výšku aby som vedel, koľko výškových metrov ma ešte čaká do dosiahnutia vrcholu. Po asi 80 kilometroch, som už sledoval len tempo a snažil sa ho udržať.
Spomínal si krízu, ako si bojoval s bolesťou a únavou?
Kríza začala na 104. kilometri, keď som vyrážal z „občerstvovačky“ z Harmónie. V stúpaní do kopca som pocítil známu bolesť v pravej píšťale, ktorú som si spôsobil pri už spomínanom behu do Komárna. To ma takmer položilo, pretože som si hneď predstavil, že ďalších vyše 100 kilometrov takto nedám a že sa to bude pravdepodobne len zhoršovať. Okamžite som spomalil, začal nohu šetriť miernymi dopadmi a prenesením váhy na ľavú nohu. Bol to taký krívajúci beh. Cieľom v tomto momente bolo beh dokončiť, hoci aj keby som to mal dokráčať a v lepšom prípade udržať jeden a pol hodinový náskok pred tretím. Na Červenom Kameni som zastavil a omotal si členok a píšťalu elastickým obväzom. Takto som pokračoval až do Smoleníc s bolesťou, ktorá neprestávala, ale ani sa nezhoršovala.
V tejto fáze ťa beh asi veľmi nebavil…
Na „občerstvovačku“ som pribehol s 50 minútovou stratou na prvého a o 20 minút menšou rezervou na tretieho. Tu mi ani veľmi nechutilo jest. Zo slížového vývaru som zjedol len šťavu. Slíže som do seba nedokázal dostať. Zjedol som malé kuracie stehno a 2 lyžičky ryže. Prišla na mňa slabosť, triaška, napínalo ma a musel som ísť na WC. Doplnil som si vodu a vyrazil krokom ďalej. Najbližších 20 minút som len kráčal a zohrieval sa v mokrej bunde. Cestou som pocítil nepríjemné kŕče v bruchu a dostal hnačku, ktorú som si nakoniec doniesol až do cieľa, respektíve až domov. Dvakrát som si odbehol na rýchle WC v prírod, potom som sa to snažil zakaždým potláčať. Po ďalšom asi desaťminútovom stúpaní sa mi vrátila sila a nálada a bežalo sa opäť dobre. Únava neprišla ani počas druhej noci, hoci som čakal som halucinácie a mikrospánky, takže som nepotreboval ani dva energetické nápoje, ktoré som si niesol v batohu od Smoleníc a ani kávu. Vystačila mi Pepsi Cola a Kofola. Toho som vypil druhú noc asi jeden a pol litra.
Podarilo sa ti počas pretekov niečo aj pospat?
Nespal som vôbec. Nebolo treba, lebo som nebol vôbec ospalý.
Mal si nejaké špeciálne oblečenie či obuv? Ako vyzerajú tvoje bežecké topánky po pretekoch?
Mal som na sebe trenírky, tričko a „štučky“ z Decathlonu, krátke elasťáky z Lídla, poľské bavlnené ponožky od Ježiška a goretexovú bundu kúpenú z druhej ruky cez internet. Oblečenie podľa mňa nie je až také dôležité. Obuv už áno. Mal som obuté trailové tenisky značky Pearl Izumi, ktoré tento beh v pohode zvládli.
Boli to preteky v samote alebo sa ti podarilo bežať aj s nejakými inými pretekármi, ktorí bežali napríklad kratšie preteky?
Väčšinou osamote. Bežal som asi 10 kilometrov s Martinom Kerekešom, ktorý ma dobehol kúsok po prvej „občerstvovačke“. A potom ešte asi 500 metrov s Jankom Gubanom, kúsok pred obcou Naháč, ktorý bežal kratšiu 135 kilometrovú trasu. Okrem nich som mal spoločnosť už len s ľuďmi na občerstvovačkách, s rodičmi Jirka Hejkrlíka, ktorí ho čakali pred občerstvovačkami a s Ondrejom Javorkom, s ktorým sme si počas celého behu vymieňali SMS. No a samozrejme aj s množstvom zvieratiek, ktorým v noci svietili medzi nosom dve svetielka.
Ako vyzerali prvé minúty/hodiny po preteku
Po dobehnutí som vošiel do telocvične, kde bol aj predštartový briefing. Bola tam tma. Nakukol som dnu, vyšiel z nej Slavo Glesk – hlavný organizátor pretekov a odčítal môj čip. Skontroloval papier s kontrolnými značkami, ktoré sme zbierali po trase a zagratuloval mi. Vošiel som do šatne a tam sa chvíľku rozprával s víťazom Patrikom Hrotekom. Napísal som SMSku Ondrejovi aj manželke, dal si sprchu a obliekol suché oblečenie. Potom prišiel za mnou ešte raz Slávo. Priniesol mi pamätné tričko s motívom akcie 100 MKMK a diplom. Chvíľu sme sa ešte rozprávali. Bol mi hneď sympatický – je to chlapík, ktorý to organizuje srdcom a s nadšením. Potom som si obul mokré tenisky, obliekol mokrú bundu a vyrazil na autobus do Trnavy. Bolo 6:20 ráno. Domov som prišiel o pol deviatej, práve keď rodina raňajkovala. Prvé, čo sa ma staršia dcéra spýtala bolo „tato, kedy môžem ísť s tebou celú noc behať“… 🙂 Cez deň som spal dve hodiny, poobede sme absolvovali jednu rodinnú návštevu o 20:30 ma to už zlomilo. Spal som do 4:40 ráno. Vstávanie bolo trochu ťažšie ako zvyčajne, ale po asi piatich minútach to už bolo lepšie. Obliekol som sa, umyl a šiel do práce.
Aké sú tvoje ďalšie bežecké méty?
V septembri plánujem spolu s Ondrejom ísť na 65 kilometrový beh SAAR CHALENGE, ktorý sa beží v lesoch a lúkach v okolí Plzne. Tento rok by som chcel ešte v rámci tréningu prebehnúť 100 km po Záhorí. Od Závodu do Skalice po červenej turistickej značke. 24 hodinový výbeh na Devínsku Kobylu. A možno aj nejaký cestný maratón. Ten by som rád zabehol pod 3 hodiny. No a budúci rok možno o dva by som sa rád pokúsil prebehnúť z Dukly do Devína po ceste hrdinov SNP za 10 dní. To je dokopy približne 765 kilometrov, takže denne budem musieť prebehnúť 70 – 80 kilometrov.
Petrov úspech v číslach
207 zabehnutých kilometrov
31:11:59 je výsledný čas
7500 metrov prevýšenie
15.000 spálených kalórií (priemerný muž kancelárskeho typu spáli 2500 kalórií za deň)
6,6 km/h bola priemerná rýchlosť (vrátane prestávok)
265 000 krokov
30:70 bol pomer kráčania vs beh (po analýze v Qlikview to budeme vediet presnejsie)
15 – 18 litrov vypitých tekutín
2 hodinový spánok po príchode domov v nedeľu
1 pivo večer po preteku
© EMARK 2017
Autori: Ondrej Javorka, Viktor Škulec
Foto: Archív Peter Matej a 100MKMK
