V EMARKu máme radi výzvy a ešte radšej posúvame hranice. Nielen v pracovnej oblasti, ale aj v športe. Dobrý biznis sa nerobí len v kanceláriách a zasadačkách a tak sa stáva, že svoje športové limity hľadáme spolu s našimi klientami a partnermi aj mimo zabehnutých koľají. Podobne to bolo aj s Petrom Matejom, s ktorým nás na začiatku spájal obchodný vzťah, čo neskôr prerástlo do spoločných tréningov a kamarátstva. Peter sa v uplynulých týždňoch pripravoval na ultramaratón 100 Míľ Krajom Malých Karpát (100MKMK), ktorý už tento víkend (18. a 20. 8.) pobeží vo farbách EMARKu.
Pred samotným závodom sme spoločne absolvovali jednu tréningovú porciu a v svižnom tempe sme sa porozprávali o príprave a stratégii na tento bežecký monument, o tom z čoho má najväčší strach, ale aj o jeho bežeckých začiatkoch a tipoch ako z turistu urobiť ultrabežca. Otázky Petrovi položil jeho dlhoročný kamarát Ondrej Javorka, partner v spoločnosti EMARK a tiež vášnivý bežec.
Je päť hodín ráno a my bežíme z „Karlovky“ na petržalskú stanicu, čo je zhruba osem kilometrov po rovine. Vonku je stále tma a teplota na úrovni dvadsať stupňov. Toto je tréningová porcia, čo si dávaš každé ráno?
Väčšinou nie, toto si dávam teraz, keď sa pripravujem na 200-kilometrový beh. Kvôli tomu, aby som zvýšil objemy a keďže chcem byť večer aj s rodinou, začal som trénovať dvojfázovo. Takže bežím ráno na stanicu do Petržalky, čo je asi 8 kilometrov a potom poobede bežím z Devínskej Novej Vsi cez les a cez kopec, čo je ďalších asi 10 km. Takto dokážem nazbierať počas pracovného týždňa zhruba 50 – 100 kilometrov.
Takže popri príprave normálne pracuješ? Dokonca vo Viedni…
Áno, pracujem vo Viedni a dochádzam vlakom každý deň. Doma ma čaká manželka a dve deti.
Takže nie si nejaký samotár, ultrabežec ktorého sponzorujú firmy a ty nič nerobíš, len beháš, je to tak?
To nie. Pre mňa je beh športová aktivita, ktorú som vlastne vymenil. Predtým som hrával v Bratislave futbal, ale hľadal som niečo, čo je časovo menej náročné a flexibilné, aby som mohol svoj čas flexibilne využívať a byť aj s rodinou.
Takže dá sa povedať, že každý môže byť ultrabežcom, je tak? Teda keď chce…
Áno, ultrabežcom môže byť každý, keď chce. Podľa mňa človek je od prírody stavaný na to, aby bol či už ultrachodec alebo ultrabežec.
Spomínal si 200-kilometrový beh. Čo sú to za preteky?
Je to beh Malými Karpatmi, taká osmička niekde medzi Brezovou pod Bradlom a Modrou, pričom sa štartuje aj končí v Chtelnici. Beží sa väčšinou po značkovaných turistických trasách, ktoré sú miestami prepojené trasami aj s vlastným značením. Beh má limit 52 hodín. To je čas, za ktorý sa treba dostať do cieľa. Minulý rok to najrýchlejší bežec dal za tridsať a pol hodiny.
A nie je len 200 kilometrov, ale sú tam aj nejaké výškové metre…
Myslím, že je to až 7500 metrov. Čo je vlastne takmer trikrát Gerlachovský štít. Inými slovami najrýchlejší zabehnú 200 km pričom akoby trikrát vybehnú od mora na Gerlach – to všetko za tridstaťdva hodín.
Tešíš sa?
Mám z toho zmiešané pocity. Teším sa na to, že sa v priebehu jedného alebo jeden a pol dňa dostanem na také miesta, kde som v Malých Karpatoch ešte nebol a kde sa možno už nikdy nedostanem. A teším sa na tú atmosféru – ešte som nikdy nebežal taký dlhý beh. Tiež som zvedavý, ako si s tým poradí telo a ako bude na to reagovať.
A čoho sa bojíš alebo z čoho máš rešpekt?
Z čoho mám rešpekt? To budú pravdepodobne dve prebdené noci. Keďže sa štartuje v piatok o desiatej večer, tak tých cca 32 hodín sa rovná príchodu v nedeľu ráno na východ slnka. S jednou prebdenou nocou už mám skúsenosti, to nie je až také náročné. Ale dve. Niečo podobné som už raz zažil na turistike na Orave. Prvú noc som spal tri hodiny a trochu sa opil a potom sme šliapali celý deň aj celú noc. Po polnoci ma počas chôdze „chytali“ mikrospánky a postojačky som sa strhával zo sna. Nie je to nič príjemné.
Nebude to teda až taká fyzická ako skôr psychická záležitosť.
Určite. Fyzicky je to podľa mňa náročné tých prvých 40 – 50 km možno 60, potom sa telo dostane do takej ako keby meditácie a beží zotrvačnosťou. Vtedy preberá podľa mňa hlavnú úlohu hlava, telo je len nástroj, ktorý beží.
Okrem toho, že behávaš, pripravuješ sa aj nejakým iným spôsobom? Napríklad, že v noci nespíš, aby si si ráno navykol mentálne.
To nie a myslím, že to nie je ani potrebné, aj keď som si už raz v rámci tréningu dal 60-kilometrový nočný beh. Vyrazil som v noci z Bratislavy o desiatej večer a dorazil som do Častej o piatej ráno. Nedávno som si dal nočný beh z Bratislavy do Komárna, čo je niečo vyše 100 km po hrádzi. Má to aj výhodu, vyhnem sa aspoň teplám, ktoré v týchto dňoch panujú.
A ako sa pripravuješ na kopce? Predsa len väčšina týchto behov v Bratislave na petržalskú stanicu je rovina.
Je to paradox, ale kopce sú tá najpríjemnejšia časť počas ultrabehu a myslím, že všetci ultrabežci majú kopce najradšej. Pretože kopce sú úsek trate, kedy si ich nohy oddýchnu od otrasov a kedy je psychicky akoby povolené kráčať. Takže to sú jediné úseky, počas ktorých sa bez hanby kráča. Ja sa na kopce teším. A občas ich aj trénujem, ale nezameriavam sa na ne. Skôr si udržiavam pravidelnosť behu a je úplne jedno, či po rovine alebo po kopcoch.
Každý bežec má v dnešnej dobe rôzne zariadenia, ktoré mu merajú parametre ako pulz, nadmorská výška, rýchlosť, často tam býva tiež GPS. Vypočítavajú rôzne koeficienty, takže dát máme veľa. Ako s týmito dátami pracuješ ty, ako ti v príprave pomáha analytika?
Keď som začínal behať, kúpil som si vtedy hodinky, ktoré okrem GPS toto všetko merali. Zbieral som dáta do počítača a tam to končilo. Časom som prešiel na hodinky s GPS, odložil hrudný pás a hodinky používal len na meranie vzdialenosti, času, tempa a zaznamenanie trasy. Pokiaľ sa chce niekto venovať behu pre radosť z pohybu alebo behať pre zdravie, žiadne veľké zbieranie dát a analýzy nepotrebuje. Teraz som po čase začal opäť behávať s hrudným pásom a meriam si aj tep. Mám ambície zúčastniť sa občas aj na pretekoch a tu už mi zber a analýza dát môžu pomôcť. A to nielen preto, aby som vedel ako som natrénovaný. Zistil som, že vďaka tomu viem, ako je telo oddýchnuté alebo unavené. Nie je to len o fyzickej únave, ale aj o psychickej.
Ako sa to konkrétne prejavuje?
Spozoroval som to teraz za posledné 2 týždne, že som mal „tepy“ pri rovnakom tempe vyššie ako zvyčajne. Každé hodinky majú svoj tiež svoj index výkonnosti a teraz sa mi to aj potvrdilo. Keď som bol psychicky v pohode, pred dvomi týždňami, moje „tepy“ boli nižšie a aj index výkonnosti bol vyšší. A teraz, keď dokončujeme projekt v práci, som v strese, menej spím a menej som s rodinou, tak sa tá psychická nerovnováha prejavuje tak, že sa zvyšuje tepová frekvenciu pri rovnakom výkone a znižuje sa index výkonnosti. Osobne si myslím, že pri ultra behu nie je až také dôležité sledovať tieto údaje ako skôr behať. Aj údaje ako je tepová frekvencia a mnoho ďalších, ktoré tieto hodinky sledujú, sú podľa mňa dobré pre niekoho, kto chce pretekať. A to hlavne „rýchlopreteky“, čo pre mňa znamená všetko, čo je do maratónu, teda do 42 kilometrov.
Keď som ja začínal s behom, nosil som hodinky a analyzoval som každý jeden beh. Či som sa zlepšil o tri sekundy, či mi tep klesol o päť úderov… Potom sa to tiež vytratilo. Verím však, že keď sa začnem dostávať do tej lepšej ligy, tak sa k hodinkám opäť vrátim. Zlepšiť sa trebárs o 10 percent už je aj o analytike.
Hodinky a hrudný pás majú pre mňa najväčší význam na samotných pretekoch, kde si sledujem hlavne tep a tempo. A to kvôli tomu, aby sa mi nestalo, že tie preteky na začiatku prepálim. Alebo v akomkoľvek úseku na trati. Lebo, keď sa telo cíti dobre má tendenciu zrýchliť. Len pri takom dlhom behu sa tá eufória môže telu veľmi rýchlo vrátiť naspäť, spomaliť ho alebo aj odstaviť. Ultrabeh je o udržaní si približne rovnakého tempa počas celého preteku.
Áno, hlavne, keď sa chceš umiestniť na dobrom mieste alebo byť v nejakom lepšom čase.
Určite, tempo dáva zároveň aj spätnú väzbu bežcovi a vie si odhadnúť asi v akom čase dobehne. A dáva zároveň aj psychickú podporu, keď bežecké tempo klesá. Výborný tréning, ktorý každému bežcovi odporúčam, je naplánovať si trasu z domu na nejaké miesto, kde chodia 2-3 autobusy za deň. Pred behom si povedať tempo, akým chcem bežať a podľa toho vyraziť z domu, aby som mal v cieli tak 15 minútovú rezervu pred odchodom autobusu. Ja tú rezervu väčšinou stratím už pred štartom alebo bežím pomalšie ako je plán. A keď sa už blíži odchod autobusu – poslednú hodinu, už po 30 – 40 kilometroch, dokážem zo seba dostať výkon, aký by som pri behaní niekde okolo domu nedal.
Opäť spomínaš motiváciu ako ten najdôležitejší prvok…
Áno, určite. Myslím si, že keď normálny človek niečo robí, tak to robí preto, že mu to aj niečo prináša – má z toho radosť. Niečo to zlepšuje alebo mu to nejako pomáha.
Na nedávnych pretekoch Štefánik Trail si bol tretí a vtedy sme sa o tom rozprávali, že byť na treťom mieste takéhoto dlhého behu – 144 kilometrov – to už je skôr práca ako zábava. Aké sú vlastne tvoje ciele na 100MKMK? Teda okrem toho zabehnúť dve noci po sebe.
Moje ciele sú v prvom rade dobehnúť do cieľa. V druhom rade by som to chcel dať do 30 hodín a dobehnúť počas tej druhej noci niekde v strede, aby som si aspoň trochu pospal. No a určite rád by som sa umiestnil do 3. miesta. Najlepšie by to bolo samozrejme vyhrať. Uvidím. Závisí akí prídu súperi tento rok.
— Ondrej Javorka, Viktor Škulec
© EMARK 2017
100MKMK štartuje 18. augusta o 22.00 z Chtelnice a najrýchlejších bežcov očakávajú v cieli v nedeľu ráno. Budeme držať zo všetkých síl palce nielen Petrovi Matejovi, ale aj ostatným bežcom. Výsledky a priebeh môžete sledovať na linkoch nižšie:
Oficiálna stránka podujatia: https://100mkmk.wbl.sk/
Facebook stránka podujatia: https://www.facebook.com/groups/100mkmk/?fref=ts
Priebežné výsledky: https://ultra.hiking.sk/hk/live/19/100_mil_krajom_malych_karpat.html?ref=fb
